…na to, aby sme si užili svoj majetok pri dnešných cenách. Celý život musíme splácať, chodiť pracovať do zahraničia, žiť od výplaty k výplate… dnešné ceny nehnuteľností sú nastavené na takú úroveň, že si bežný človek nemá šancu užiť danú nehnuteľnosť naplno. Celý život sa musí strachovať o to, či bude mať na mesačné splátky, či nepríde o prácu alebo, či sa mu nestane nezmazateľný úraz, ktorý ovplyvní celý jeho život.
Vieme o tom, že ideme do rizika, keď si berieme nehnuteľnosť na hypotéku? Je to fér, keď si niekto môže dovoliť kúpiť veľké množstvo nehnuteľností a niekto na jednu vlastnú nehnuteľnosť musí sporiť a splácať ju dlhé roky? Máme právo na užívanie si vlastného majetku? Alebo je takéto správanie príliš svetské a nepatrí sa to? Nie sme len otrokmi vlastných domov?
Pod nátlakom všetkých okolností potom človek nevie voľne dýchať a strachuje sa neustále o svoj majetok. Možno si poviete, že by bolo jednoduchšie a lepšie, keby si platil niekde radšej podnájom a žil slobodne. No, to tiež nie je len tak. Slováci sú taký národ, ktorý túži mať vlastné OBYDLIA, DOMY, BYTY. Sme to jednoducho my, keď môžeme niečo vlastniť. Hoci, až po niekoľkých desiatkach rokov, ale stále nás dopredu ženie tá myšlienka, že raz to bude naozaj naše. Čím bližšie sme k tomuto cieľu, tým voľnejší sa cítime. Ale na dvere nám klope aj známa čarodejnica STAROBA.
Potom sa nasúka otázka, či je to naozaj dobrý zmysel života, že sa celý život ženieme za niečím, čo keď bude konečne naše, tak si to ani poriadne neužijeme? Nemáme sa sústrediť skôr na iné veci? Na nemateriálne? Ale čo, keď chceme naozaj bývať vo svojom a nechceme len tak niekde bývať v dome, z ktorého nás môžu kedykoľvek vysťahovať?
Nech už je to akokoľvek, tak stále budeme mať pri bežnom pracovnom živote nedostatok času na to, aby sme si vedeli poriadne využiť a užívať pohodlie svojho vlastného príbytku. Hoci v ňom trávime nejaký čas, ale stále je to oveľa menej času ako sme v práci alebo pri svojich záľubách (ak nám na ne vôbec zostanú peniaze).