Prechádzam s vnukom po jednej z vedľajších ulíc nášho mesta sledujem výklady obchodov okolo seba. Už veru dávno neplatí, že jeden sortiment nájdeme vždy na rovnakom mieste desiatky rokov.
Obchody vznikajú, zanikajú, upravujú sa prestavujú. Preto so záujmom pozerám okolo seba, čo sa na tejto ulici za posledných tridsať rokov zmenilo. Moja kaviarnička dávno prestala fungovať. Je tu teraz  „vinný shop“. Galantériu nahradil textil. Remeselné potreby sú vystriedané kvetinárstvom. Pešia zóna mi umožňuje pomalú prechádzku s mojim vnúčikom. Ukazujem mu, kde

•  predávali zmrzlinu,
• Cukrovú vatu
• Hračky

Zrazu s úžasom stojím pred obchodom , ktorý pretrval desiatky rokov a vo výklade vidím tak ako voľakedy malé nádherné autíčka- volali sme ich angličáky .Prekrásne modely vyrobené v mierke.
Ťahám vnuka do obchodu a ukazujem autíčka, autobusy, motocykle, vláčiky. Vnuk sa na mňa znudene pozrie a pýta sa , či tu predávajú aj autá na diaľkové ovládanie, alebo ovládané počítačom.
Ťahá ma vonku z obchodu rýchlo preč. No veru doba sa zmenila. Moja nádej, že aj vnúčik zatúži mať malé kovové autíčko rovnako ako ja voľakedy je odrazu preč. Môj rozum sa s tým nechce zmieriť. Dávno prechádzam už po inej ulici, v hlave mám neskutočné sklamanie z jeho nezáujmu o autá mojej generácie.
Vchádzam do obchodu s elektronikou a herné konzoly zaujmú môjho vnuka.  Iba jeho- mňa celkom určite nie. S nezáujmom pozerám z predajne vonku. Kričí na mňa: dedo pozri, aké je to super !!!
Odrazu viem, že sme si 1:1. Jeho nezáujem som vyrovnal nechtiac mojím nezáujmom o jeho svet !
Prekonám sa , otáčam, idem k nemu a nechávam si podrobne od vnuka vysvetľovať stratégie hier.
V kútiku duše dúfam, že hádam raz nastane čas, keď aj on si nechá vysvetliť technológiu výroby tých skvelých kovových autíčok.
Nádej predsa zomiera vraj posledná !